Bola nedeľa, a vonku bolo zamračené. Nebolo to príjemné počasie, Slnko sa skrývalo za mrakmi a pofukoval studený vietor. No napriek tomu sa ľudia zberali do kostola, tak ako sa v nedeľu patrí. Lavice boli čoskoro plné a farár začal slúžiť omšu.
Vonku sa medzitým rozpršalo, a kým omša skončila, už z toho bol poriadny lejak.Z dverí kostola začali prúdiť ľudia, no ako vždy, boli to hlavne postarší ľudia, ktorý chodili na omšu každý deň. Zopár ich vytiahlo dáždniky a ponáhľali sa domov. Nie všetci však mali čím sa zakryť pred lejakom a báli sa, že nachladnú, napríklad ako taká stará teta Karolína. Tá bezradne stála pred vchodom a nevedela, čo urobiť.
,,Teta Karolína! Co vy ešte tu?" ozval sa za ňou hlas. Otočila sa a uvidela Kristínu. Kristína bola mladé, tmavovlasé dievča so zelenými očami, ktoré pomáhalo každému, na koho natrafilo.
,,Jaj, Kristínka, ale si ma naľakala!" povie teta Karolína.
,,Prepáčte, nechcela som. Nemáte dáždnik, teta?"
,,No, nemám."
,,Nebojte sa, ja vám požičiam." povedala Kristína a vzala krehkú tetu pod svoj dáždnik. Odprevadila ju až domov.
,,Dakujem ti, Kristínka. Veľmi si mi pomohla!" podakovala jej teta Karolína. Kristína chodila často ku starým ľudom domov, navarila im a upratala, porozprávala sa s nimi a bola takým liekom na boľavej duši. Kristína tiež chodila každý deň do domova dôchodcov, aby im tam zadarmo pomáhala. Ona si nikdy nič nepýtala, dávala a robila všetko len tak, z dobrej vôle.
,,Nemáte začo, teta. Zajtra sa uvidíme. Dovidenia!"
,,Dovidenia, Kristínka!"
Obe ženy sa rozlúčili a išli svojou cestou, teta Karolína do svojho bytu a Kristínka do svojho domu.
Na druhý deň sa Kristínka ako vždy zjavila pred domovom dôchodcov a začala sa vypytovať, s čím treba pomôcť.
,,Kristínka, " povedala jej vrátnička, ,,vnútri nepotrebujeme s ničím, ibaže... Dnes sme dostali žiadosť o prijatie jedného staručkého pána, ktorý je chorý. Je mi to strašne ľúto, ale už sme nemali miesto, a išiel teda poprosiť o pridelenie opatrovateľky. Ale vieš, ako sa to ťahá a ťahá... Nemohla by si za ním ísť a postarať sa o neho? Iba na pár dní, kým mu opatrovateľku nepridelia."
,,Rada. Pokojne tam pôjdem, kde býva?"
,,Kristínka, ty si poklad! Býva na Gagalovej 13, byt na 3. poschodí na meno Jozef Kohút."
,,Dobre, hned tam pôjdem."
,,Dakujem, Kristínka!"
Kristínka odišla na Gagalovú 13 za pánom Kohútom. Zazvonila na zvonček, ale nikto jej hned neotvoril. Zazvonila teda ešte raz, ale ani teraz jej nikto neotvoril. Zo dverí oproti vyšla suseda.
,,Dobrý deň." pozdravila, a Kristínka sa jej odzdravila.
,,Cakáte tu na pána Kohúta?"
,,Ano, čakám, ale neotvára mi."
,,Asi iba spí. Mám náhradné kľúče, otvorím vám."
Suseda otvorila dvere a odišla dole. Kristínka potichu zabuchla dvere, nechcela starého pána zobudiť. Naozaj spal vo svojej spálni. Bol to malý byt. Vošla do kuchyne a všimla si vrecúška čaju.
,,Asi má rád čaj." usúdila a začala mu ho variť. Teplý hrnček mu položila na stolík a sadla si do kresla oproti.
Starý pán sa po chvílke zobudil. ,,Kto ste?" zvolal prekvapene, ked Kristínku uvidel.
,,Som Kristína, budem sa tu o vás starať, kým vám nepridelia opatrovateľku." predstavila sa.
,,Jáj, tak dobre. Dakujem, Kristínka."
Jozef Kohút sa napil čaju a netrvalo dlho a pustil sa s Kristínkou do záživného rozhovoru. Kristínka sa spamätala, až ked hodiny odbili deväť.
,,Prepáčte, pán Kohút, už je neskoro a ja budem musieť ísť."
,,Ach, prepáčte, Kristínka, že som vás tak zdržal. Ponáhľajte sa domov!"
,,Dovidenia, pán Kohút! Zajtra prídem zas!"
,,Budem veľmi rád, Kristínka. Dovidenia!"
Kristínka za sebou zavrela dvere a zbehla dolu schodmi. Vyšla von na tmavú ulicu a bežala domov. Nebývala veľmi daleko, iba o dve ulice dalej. Prechádzala práve po prechode cez cestu, ked sa vedľa nej zjavili dve svetlá. Vodič nestihol zabrzdiť a Kristínku zrazil.
Prišla sem sanitka, a lekári horúčkovito usilovali o ošetrenie Kristínky. Naložili ju do sanitky a previezli do nemocnice.
Polícia zitila, že vodič bol opitý. Napriek tomu sadol za volant a zrazil nevinné mladé dievča.
V nemocnici bojovali o jej život, zranenia boli veľmi vážne. Aj keby sa lekárom podarilo zachrániť ju, hrozilo, že ochrnie. Asi o tretej nadránom, ked sa už všetko toto skončilo, a polomrtvu Kristínku previezli na izbu, Kristínka stále spala.
No ráno sa už neprebudila.
Svitol další deň, a ľudia išli do kostola. Nielen ľudia, vlastne takmer celá dedina. Nebol žiadny sviatok. To Jeleňovce boli malé a veľmi rýchlo sa rozšírilo, čo sa stalo Kristínke. Dnes mala byť omša na jej pamiatku.
Omša sa začala a farár si stúpil za oltár. S vážnou tvárou si stúpil za oltár a všetkým oznámil:
,,Včera v noci, ked sa naša drahá Kristínka vracala späť domov, zrazilo ju auto. Zraneniam podľahla pred niekoľkými hodinami. Je mrtva."
Napriek tomu, že to všetci vedeli, zaľahol na nich smútok a mnohí sa rozplakali. Mali prečo. Kristínka bola tá najmilšia osoba vôbec, najskromnejšia a najlepšia pomocníčka, akú si len mohli priať. Na ceé Jeleňovce doľahol smútok.
Farár pokračoval: ,,Boh si vždy k sebe povolá tých dobrých ľudí, a tu zostanú tí zlí. Pre náš rozum je to nepochopiteľné- Kristínka mala iba devätnásť rokov, o dva dni mala mať dvadsať. Zomrela skôr, než vôbec začala žiť! Taký mladý človek si nezaslúži smrť." Aj po tvári staršieho farára stiekla slza. ,,No verme, že všetko toto má svoj zmysel. Ze strata našej milovanej Kristínky nás naučí vážiť si život. Prosím Boha, aby Kristínku uchýlil pri sebe, vo svojej večnej sláve. Za všetky tie dobré skutky, a úžasné veci, ktoré urobila a nič si za nich nepýtala, si to zaslúži..."
Na druhý deň vyšiel v novinách jej nekrolog. Redaktori vybrali tú najkrajšiu fotografiu, na ktorej sa Kristínka usmievala, šťastná a naplnená životom. Práve takto si ju chceli zapamätať, ako tú najmilšiu dievčinu, aká tu v Jeleňovciach žila. Ale fotka Kristínky s čiernym pásikom na rohu nebola jediná, ktorá tam bola. Spolu tam boli tri.
Jedna pre Kristínku, druhá pre Jozefa Kohúta, ktorý dostal tú noc infarkt a posledná bola pre vodiča, ktorý Kristínku zabil.
KONIEC









