,,Vaša výsosť, pokiaľ si myslíte, že som váš nepriateľ, stačí povedať a ja si s radosťou vezmem život." Vlastne táto veta nemá nič spoločné s nasledujúcou poviedkou, ale práve som ju počula v telke (ani neviem, k akému filmu to bolo, zdá sa mi, že samuraj) a nedalo mi to. ;D
Pondelok ráno
,,Mamííííí!!" rozľahlo sa celou osadou. Akési malé dieťa volalo na svoju mamu, nič výnimočné. Zakrátko na ulici zacupitali ľahké krôčky. Oproti nim sa ozvali iné, trochu ťažšie, ale napriek tomu ľahké. Utvoril sa pohľad na asi tridsaťročnú ženu, vychudnutú, špinavú, s prepadnutou bledou tvárou a očami ako čierna diera. Zobrala si dieťa, mimochodom, čiernovlasého, asi trojročného chlapčeka oblečeného iba v jednom vyťahanom oranžovom tričku, čo zažilo už aj lepšie časy, na ruky a začala ho hojdať.
,,Mamííí!!!" ozvalo sa znova.
,,Hm?" povedala žena.
,,Ja mám hlad...!!!!"
Zena si vzdychla. Aj ona mala hlad, už štyri dni nejedla. Jej synček jedol včera večer, aj to iba niečo..Niečo. ktovie, čo to bolo, ale bolo toho málo a všetko prenenchala jemu. Aj teraz hľadala niečo k jedlu, ale, ako vždy, nič nenašla. A okrem toho, už bola jeseň, a s ňou prišiel chladný vietor a častý dážd. A potom príde zima. Striaslo ju pri pomyslení na najhoršie ročné obdobie. Nevedela, čo urobí, nemala šaty ani dobrú strechu nad hlavou a jej syn určite nachladne, a možno aj zomrie. Pre ňu bolo jej jediné dieťa asi jediným, na čom jej v živote záležalo, bez neho by sa pokojne aj zabila. Mala tri deti. Jedno zomrelo ako dvojtýždňové, druhé jej ako dvanásťročné zabilo auto. Už vtedy nemali veľa peňazí, ale toto bolo naozajstné minimum. A štát s tým nič a nič...
Za nimi sa ozvali rýchle kroky. Niekto do ženy zozadu vrazil.
,,Uhnite!" zavrčal niekto a ponáhľal sa preč. Bol to muž, asi dvadsaťročný, utekal ani o život a niečo zvieral v ruke. Zena sa pratala na kraj ulice, nechcela mať s týmto nič spoločné. Ale nič sa nestalo. Nedobehli žiadny policajti, ako očakávala. Muž sa skryl do jednej z uličiek a napäto tam čakal. ktovie, čo sa teraz stane.
Ale nič sa nestalo. Mladík vystúpil z tieňa uličky a poobzeral sa po ulici. Ani lístok sa nepohol. Nikto ho nenaháňal. Všetko sa zdalo byť v poriadku, až čudne v poriadku. Kde sú tí, čo ho naháňali? Striasol ich? Alebo niekde čakali?
Nie, to nebol ich štýl. Určite ich striasol. Vydýchol si. Srdce v hrudi mu ešte stále rýchlo bilo. otočil sa na odchod, ked kútikom oka zaregistroval pohyb.
Tak predsa! Vyčkávali!
Ale nie. To bola iba tá žena s dieťaťom na rukách, do ktorej strčil. Pozerali na neho. Pozrel sa na nich. Tie divné oči...
Muž pokrútil hlavou, aby zahnal všetky tie predstavy, a otočil sa. No niečo ho znovu prinútilo obrátiť sa späť. Stále sa na neho rovnako dívali. Pohľad mu sklzol na ich otrhané šaty. Na ich chudé telá. Na ich ušpinené tváre...A potom na tú 50 eurovku v jeho rukách. A znova na nich.
Boli takí osamelí, chudobní...Ale prečo by im mal pomôcť? Nepoznal ich, a oni nepoznali jeho. Neboli dôležitý. No niečo, znova to niečo, ho donútilo k nim pristúpiť, položiť si ruku do dlane tej chudej ženy a pustiť ten významný papierik, čo tak pevne držal v ruke.
Co by sa asi stalo, keby to neurobil? Zachránil by niekoho? Alebo by iba predlžil ich trápenie? To on nevedel, nemal odkiaľ. Ale nebolo podstatné, čo by sa vtedy stalo. Podstatná bola tá vdaka v očiach tej ženy.
Muž sa otočil a odkráčal preč.
,,Počkaj!" zavolala za ním tá žena. Muž sa trochu obrátil, ale nezastal.
,,Dakujem." šepla a nebola si istá, či to počul. Bol už veľmi daleko, až ho stratila z dohľadu úplne. Zovrela peniaze v ruke. Konečne si budú môcť kúpiť jedlo. A možno niečo na oblečenie. A možno...
Vyšiel z tejto podivnej osady do úplne inej štvrte, v ktorej stál aj jeho dom. Bola to vysoká a priestranná budova, s obrovskou záhradou a francúzkym oknom ústiacim na terasu okolo bazéna. Nebol z nízkych pomerov.
Jediné, čo ho viedlo ku kradnutiu, bola dávna choroba, ktorou v detstve trpel tá, kvôli ktorej musíš kradnúť, ktovie, ako sa volá. Liečil sa z nej pri psychologovi, ale určité zárodky trvajú dodnes. Zaškrípal zubami. Plno vecí z detstva trvá dodnes.
Zaklopal na dvere, nemal pri sebe kľúče. Otvorila mu jeho priateľka a usmiala sa. Jej o svojej chorobe, ani o kradnutí nepovedal. Nechcel to rozoberať, a čo by na to povedala? Rovno by sa s ním rozišla?
,,Ahoj!" pozdravila sa mu.
,,Ahoj." šepol a vstúpil dalej. Priateľka Andrea sa k nemu naklonila a pobozkala ho. Opätoval. Vytlačil si z hlavy všetko, čo sa stalo. Minulosť, aj tú ženu s malým dieťaťom. Na ničom nezáležalo...
Večer si zapol správy. Nikdy nebol ich najväčším fanúšikom, ale dnes to bolo iné. Zavolala mu sestra, že dnes bude reportáž o jej škôlke, na ktorú bolo podané trestné oznámenie, a poprosila ho, aby to posúdil. Nebol síce právnik, ale o tieto veci sa zaujímal napriek tomu, že študoval niečo iné.
Začínalo sa to zopár nudnými správami, o celebritách, ktoré mali navštíviť toto mesto, o nasledujúcich voľbách, o tom, že jeden politik využíva služobné auto na iné účely, a tak dalej, bla, bla, bla...
Potom sa objavila nová správa.
,,Dnes ráno zavreli mladú ženu dočasne do väzby. Zena chcela zaplatiť v obchode peniazmi, no ukázalo sa, že sú falošné. Jej dieťa zobrala sociálka, pretože bolo vychovávané v hrozných podmienkach. Poobede ju prepustili, pretože peniaze značne pochádzali od faľšovateľa, ktorý vyčíňal minulý mesiac. Z miesta, kde boli držané, ich včera neskoro v noci ukradol muž. Ako sa však dostali k tejto chudobnej žene, nevieme."
Vyskočil na nohy.
,,Dávid..." povedala Andrea. ,,Co ti je?"
Dávid na ňu ani nepozrel, vybehol z domu a utekal do tej štvrte.
Tú ženu našiel schúlenú na kraju ulice, presne tam, kde ju našiel po prvý krát. Plakala potoky slz. Ked k nej prišiel, ani nezdvihla hlavu. Dávid si nebol istý, čo má urobiť.
Nakoniec na neho predsa pozrela. ,,Celé je to tvoja vina!" zašepkala a nenávistne na neho pozerala. Dávid cúvol. Odišiel. Utiekol, ako vždy. Ale tentoraz bežal za určitým cieľom.
,,Poprosím vás, to ku vám prišlo to dieťa z tej blízkej osady?" vybehol na pracovníčku Detského domova Slniečko.
,,Ano, ale bohužiaľ vám nemôžem poskytnúť dalšie informácie."
,,Prosím! Je to veľmi dôležité!"
Pracovníčka pokrútila hlavou, no onsi kútikom oka všimol jej notes s poznámkami o všetkých deťoch. Neunikla mu posledná poznámka o bydlisku nového dieťaťa. To musí byť ono! Pracovníčka ale okamžite notes zavrela a požiadala ho, aby odišiel.
Dávid teda radšej opustil miestnosť, ale adresu toho decka si vryl do pamäti.
Bolo už okolo polnoci, ked sa konečne vrátil pred dvere svojho domu. Boli trochu poodchýlené, presne tak, ako ich nechal. Alebo žeby to tak nechala Andrea, aby sa mal ako dostať dnu? Nevedel.
Potichu vstúpil do predsiene, vyzul sa a potichučku našľapoval, aby ju nezobudil, no svetlo sa rozsvietilo a vo dverách stála Andrea.
,,Kde si bol?" uvítala ho nahnevaným tonom. Mlčal. Nemohol jej to povedať.
Nadvihla obočie. ,,Nepovieš mi to?"
,,Nie. Nemôžem..."
,,Ahá, tak ty nemôžeš... Ibaže by sme si mali hovoriť všetko, nie?"
,,To mali, ale toto je jediná vec, ktorú ti nepoviem, sľubujem."
Andrea nič nepovedala, zvrtla sa a odišla po schodoch do spálne. Dávid premýšľal, že by asi nechcela, aby spolu spali na tej istej posteli a tak si radšej ľahol na gauč.
Ráno sa Andrea zabodila až čo to po jedenástej. Vtedy bol už ale Dávid s kamošom Jarom v krčme.
,,Ada je na mňa naštvaná a vôbec sa so mnou nerozpráva." sťažoval sa. ,,A okrem toho som zavinil odchod toho decka od matky."
,,To je fakt na figu..." usúdil Jaro a poriadne sa napil piva. ,,Tak prečo cestou domov nekúpiš Adi nejaké kvetiny a nepoprosíš ju o odpustenie?"
,,Lebo by chcela, aby som jej povedal, o čo tu ide. A to ja fakt nemôžem!"
,,Hm... Prečo nie? Mne si to povedal."
,,To áno, ale Ada...Je proste Ada. Nechcem, aby o tom vedela!"
,,Takže si rozbiješ celý vzťah preto, lebo jej nechceš povedať, že si bol kleptomanom?" Kleptoman. Tak to bolo to slovo...
,,Nechcem si rozbiť vzťah..."
,,Ale robíš to." prerušil ho. ,,Na tvojom mieste by som urobil toto: Udobríš si Adu, všetko jej povieš a spolu už niečo vymyslíte, aby ste sa vyhli tým krádežiam. A hotovo! Všetko bude zase v pohode."
,,A tá žena s tým deckom?"
,,A čo s ňou? Ty už nič neurobíš." Jarovi zazvonil mobil. Zdvihol ho.
,,Ano? Hm, jasné... To je dnes?! Ale ako to, že...Jasné, že si to nepamätám! Fajn. Idem jej niečo kúpiť!" Obrátil sa na Dávida.
,,Musím vypadnúť. Sesternica má narodeniny a my ideme na oslavu, no, a ja som jej nič nekúpil. Cau!"
,,Cau!" povedal Dávid a obrátil sa k svojmu poháru.
Postarší pár ktorý nemal deti neskoro večer zaregistroval pohyb vedľa ich domu a domu susedov. Annu a Jozefa ich susedka Mária požiadala, aby dávali pozor, keby sa niečo dialo. Bála sa byť sama doma a okrem toho, teraz tam mala to dieťa z osady. Vždy je lepšie mať sa na pozore.
A preto si Jozef veľmi skoro všimol čiernu postavu ponevierajúcu sa okolo.
Mária už o takomto čase dávno spala. Aj to dieťa zrejme spalo, ale oni ešte nespali. Jozef si zabehol do komory a vyšiel odtiaľ so zbraňou.
,,Jozef! Na čo ti to preboha je?" pýtala sa Anna.
,,No na čo by mi to bolo, načo! Na postrelenie toho vlamača!" bránil sa Jozef a poza plotu si pekne namieril na postavu.
Postava čoskoro vypáčila bráničku na konci záhrady, a utekala cez vlhký trávnik.
,,Há! A mám ťa!" povedal Jozef. Namieril a stlačil spúšť.
Dávid sa zobudil. Nespoznával prostredie okolo seba, ale po chvíľke mu došlo, že je v nemocnici. Ale čo sa stalo? Nevedel si na nič spomenúť, hlava ho príšerne bolela a všetko bolo rozmazané. Spomínal si iba na to, ako Jaro išiel kupovať darček pre sesternicu a on ešte chvíľu počkal... Určite sa opil. To by vysvetľovalo tú príšernú bolesť hlavy. Ale prečo je v nemocnici? Co sa mu stalo?
Do izby vstúpila sestrička.
,,Ako sa cítite?" spýtala sa ho zhovievavo.
,,Prosím vás, čo sa mi stalo?" spýtal sa Dávid.
,,Opili ste sa. Strašne. Išli ste niekam do domu, no sused vás dosť nepríjemne postrelil, jednou guľkou iba tesne minul srdce, druhou vá prestrelil pľúca. Boli ste...Asi 5 dní v kome."
,,5 dní?" tomu nedokázal uveriť.
,,Ano."
,,Koľko je hodín?"
,,Je asi jedna hodina v noci."
Potom mu sestra niečo dala a on znovu tvrdo zaspal.
Zobudil sa. Znovu nemocnica. Takže to nebol iba sen... Uvažoval.
Pokúsil sa trochu nadvihnúť, ale hrud ho neznesiteľne bolela.
,,Nevstávajte." upozornila ho sestrička, iná ako včera.
,,Koľko je hodín?" spýtal sa znovu. Pomaly strácal pojem o čase.
,,Je sedem hodín večer."
,,Už?"
,,Presne."
,,Spal som dosť dlho."
,,Po takom vážnom zranení sa to dalo očakávať! Ale našťastie, ste z toho najhoršieho vonku." Sestra sa usmiala a odišla sa venovať niekomu inému. Dávid sa trochu poobzeral. Naľavo od neho bolo okno, ale bolo príliš vysoko, aby sa cez neho pozrel. Vpredu bola dalšia posteľ a televízia zavesená nad dverami, ktoré boli napravo. A tiež stolička, na ktorej niekto schúlený ležal. Chvíľku mu trvalo, než zistil, kto to je.
,,Ada!" zvolal prekvapene.
Andrea sa zobudila a zažmurkala očami. Potom sa usmiala. ,,Ty si už hore."
,,Adka, čo tu robíš?"
,,Prečo? nemala by som tu byť?" nechápala.
,,Nie, nie, je super, že tu niekto je, ale...nečakal som, že tu budeš práve ty. Bola si na mňa strašne nahnevaná..."
Andrea sa unavene usmiala. Mala tmavé kruhy pod očami, a , ako si dobre všimol, trochu rozmazaný make-up pod očami. Takže plakala.
,,Ja sa na teba nehnevám!"
,,Nie?"
,,Nie! Ako by som aj mohla...Postrelili ťa a päť dní si bol mimo. Vyzeral si ako mrtvy...Netušila som, koľko dní ešte budeš v kome."
,,Adka, Adka...Moja Adka..." Dávidovi sa páčilo, ked to opakoval.
,,Milujem ťa." povedal znenazdajky. Aj jeho samého to prekvapilo, s akou vážnosťou to povedal,a prečo práve v tejto chvíľi, ale nemohol si pomôcť.
,,Aj ja teba." povedala mu.
Usmievala sa a naklonila sa nad neho. Pobozkala ho.
,,Adka..." šepol Dávid, ,,Všetko ti poviem. Všetko..."
Sadla si na okraj postele, tak, aby mu nezaberala miesto, a pozorne počúvala.
O dva týždne, ked bol Dávid ešte stále v nemocnici, ale už sa mal omnoho lepšie, si večer zapol televíziu. Išli večerné správy na Markíze. Znovu prečkal zopár nudných správ o zdražovaní párkov, až prišla dalšia reportáž:
,,Pred niekoľkými týždňami sme dávali správu o matke a jej dieťati, ktoré jej zobrala sociálka. Dnes ju našli mrtvu, jej telo vyplavila rieka..."
Ked nad tým Dávid zauvažoval, keby vtedy tie peniaze nedaroval špinavej a otrhanej matke opustenej na ulici, nestalo by sa to. Ale možno by to dieťa neprečkalo zimu, alebo by žilo v takých strašných podmienkach... Takto síce zachránil dieťa, ale matka sa zabila. Zivot bez neho by zrejme pre ňu už nemal zmysel.
Ani nevedel jej meno. No vedel meno jej syna. Damián. Usmial sa. Damiánko.
Ten mal teraz novú, milujúcu rodinu, ktorá ho nadovšetko zbožňovala. Nebola to jeho rodina, ale... Takto môže byť šťastný.
Ked bol v nemocnici spolu už mesiac, prepustili ho. Dávid, spolu s Andreou, sa už nemohli dočkať, kedy sa všetko vráti do starých koľají. Samozrejme, ešte tu boli jeho krádeže. Schyľovalo sa ku súdnemu pojednávaniu. Ale veril, že všetko bude v poriadku a jeho trest sa rýchlo skončí.
No dnes myslel na niečo úplne iné. Na druhý deň po jeho prepustení, ked sa Andrea vrátila z práce, ju čakal. Starostlivo sa na túto chvíľu pripravoval- opakoval si, čo jej má povedať a cítil skutočnú nervozitu.
,,Už som doma!" ozvala sa Adka.
Prišiel k nej do chodby a pobozkal ju. ,,Mám pre teba darček..." zašepkal jej. Kľakol si na jedno koleno.
,,Andrea Jadulová, vezmeš si ma?" s ťažkosťou zo seba vysúkal.
,,A...Ano!" prekvapene zvolala Andrea. Dávid jej dal prsteň a objal ju.
,,To je tak úžasné.." vzdychla Andrea. Už teraz počula svadobné zvony, a potom cupitanie detských krôčkov na ich drevenej podlahe...
Dávid sa iba usmieval, objímal ju a hojdal...










ten dalmatin je krasnej♥